Rukopis rozsiahlej štúdie Štefana Krčméryho Možnosti československej prozódie z roku 1935, ktorý sa našiel v súkromnej pozostalosti českého literárneho historika Alberta Pražáka, zahŕňa autorove verzologické štúdie napísané najmä na začiatku 30. rokov a publikované väčšinou v Slovenských pohľadoch. Krčméry v nich obhajoval veršovú techniku štúrovskej poézie, ktorá vychádzala z romantickej estetiky a jej folklórneho základu. Vyšiel z teoretických názorov T. Milkina a polemizoval s Vlčkovou vedeckou školou, ktorá videla vrchol slovenského básnictva v sylabotónickom verši P. O. Hviezdoslava a odmietala uznať umelecké kvality štúrovskej poézie. Krčmérymu išlo zároveň o estetickú rehabilitáciu prozódie sylabického verša romantického obdobia.

V pripojenej štúdii Krčméry a teória verša v česko-slovenskom kontexte medzivojnového obdobia je analyzovaný autorov prínos k vymedzeniu slovenských prozodických systémov z rytmickej stránky. Zaoberá sa aj premenlivým vzťahom Š. Krčméryho a A. Pražáka, ktorý sa vyvíjal od kritickej polemiky až ku vzájomnému uznaniu a rešpektovaniu. S tým súvisí aj interpretácia Krčméryho postojov k českému kultúrnemu prostrediu (obhajoba doktorátu v roku 1930, vzťah k T. G. Masarykovi atď.). V Textových prílohách sú uverejnené doteraz nepublikované materiály (Krčméryho vlastný životopis, posudky k dizertačnému konaniu Š. Krčméryho a jeho korešpondencia s českými literátmi J. Vlčkom, V. Tillem a A. Pražákom).